Mobb je staré anglické slovo označujúce (agesívnu?) bandu či lúzu, to zn. skupinu (zlých) ľudí. V priebehovom čase – to zn. s príponou „-ing“ však nie je v anglickom vokabulári až tak bežné. Britský ornitológ Frank Finn (1868 –1932) ho použil v roku 1919 v popise vtákov (Ťuhýk obecný) útočiacich na predátora (sojku), ktorý ohrozoval ich mláďatá v hniezde.

Pojem mobbing používal aj rakúský etológ Konrád Lorenz (1903 – 1989) pri popise tzv. teritoriality niektorých zierat.

Tak napríklad skupina hyen zaútočí na zviera, ktoré vnikne do ich teritória o snahou nielen takéhoto votrelca zo svpojho územia vypudiť, ale aj zabiť. Hoci by malo ísť aj o leva, teda zviera oveľa silnejšie, s ktorým potom hyeny musia zviesť neľútostný boj.

Medzi nesporné zásluhy Heinza Leymanna patrí iste aj to, že si – zrejme ako prvý – uvedomil istú analógiu medzi takýmto chovaním zvierat a ľudí – zamestnancov firiem na pracovisku. Hoci možno nie až tak dramatickú vo svojej forme.

Už pred Leymannom sa totiž niektorí autori – napríklad americký psychiater a antropológ Coroll Melvin Brodsky (1922-2014) – venovali neutešeným sociálnym vzťahom na pracovisku – napr. vo svoje knihe Harassed Worker z roku 1976,

ale bol to práve Heinz Leymann, kto naznačil možný biologický základ tohoto fenoménu.

Slovenská autorka Zuzana Fabrici uvádza vo svojom článku z roku 2024 nasledujúcu definíciu mobbingu:

Už behom svojho života si Leymann uvedomoval, že v prípade mobbingu nejde iba o bežný konflikt. Preto zostavil zoznam 45-tich „útokov“, to zn. foriem chovania, ktoré by bolo možné považovať za mobbing. A nielen to. Určil aj „pravidlo opakovania“ – najmenej 1x týždenne po dobu najmenej 6-tich mesiacov – aby sa takéto chovanie dalo považovať za mobbing.

Ale realita v tomto odhade Leymanna „dobehla a predbehla“. Nielenže sa zoznam mobbingových foriem chovania niekoľkonásobne „nafúkol“, ale aj pravidlo 6-tich mesiacov sa zdá byť prinajmenšom veľmi sporným. Postupne sa totiž ukázalo, že „zlikvidovať“ mobbovaného zamestnnca sa dá aj za dobu oveľa kratšie ako za pol roka a na túto okolnosť upozorňoval už nejeden z kolegov či kolegýň. Za všetkých tu zmienim aspoň dvoch – Haralda Ege, psychológa z Bologne/It a Michaela Lindena – psychiatra z Berlína/DE.

Harald Ege je reprezentantom anti-mobbingu z Talianska. Výhrady voči „Leymannovmu pravidlu“ má hlavne preto, že sa mu takéto pravidlo pred talianskymi súdmi iba veľmi ťažko darí obhájiť. Preto prišiel aj s novým pojmom „straining“ (neprimeraný nátlak), ktorému súdy lepšie rozumejú a ľahšie sa mu takýto stav a škody z neho vzniklé darí aj dokázať.

Michael Linden je psychiater z Východnej časti Berlína, ktorý tvrdí, že sa vo svoje praxi stretol s prípadmi, kedy aj jednorázový útok či prípad psychického násilia môže u človeka spôsobiť rozsiahle a ďalekosiahlé zdravotné škody – mentálne, ale aj telesné. Podobne ako je tomu u tzv. PTSD – posttraumatickej stresovej poruchy.

Linden prichádza s pojmom psychická „zatrplosť“ či „zahorklosť“ (nemecky Verbitterung, angl. Embitterment“, ktorá je následkom takejto traumy a s ktorou sa často stretávame aj v prípadoch mobbingu, bossingu, staffingu, šikany, obťažovania príp. diskriminácie – to znamená v prípadoch tzv. vzťahovej patológie.

A konečne – nízke percento úspešne zakončenýh súdnych sporov vedených proti tzv. „mobberom“ či tzv. „bosserom“ (podľa jednej štúdie zverejnenej v časopise Spiegel to nebýva viac ako 10%) ma doviedlo k presvedčeniu, že predpokladom úspechu jednotlivcov, ktorí/é sa stali terčom „mobbingu“ je presnejšia analýza systému a spoločenských podmienok v ktorých sa takýto tip vťahovej patológie vyskytol či vyskytuje. Preto považujem tzv. politický mobbing či príp. mobbing ekonomicko-politický a mediály za jednu z hlavných príčin toho, že sa výskyt vzťahovej patológie nedarí znižovať a tým pádom ani efektívne riešiť.